Ovocinárstvo spod Veľkého Lopeníka

Obce Bošáca a Březová ležia v malebnej krajine Bošáckej doliny pod majestátnym Veľkým Lopeníkom, ktorá je po stáročia prirodzeným domovom ovocných stromov. Svahy Bielych Karpát,
chránené pred vetrom, dostatok slnka a vhodné pôdne podmienky vytvorili ideálny domov pre slivky, hrušky i jablone. Ovocné stromy tu neboli len doplnkom gazdovstva, ale predstavovali istotu obživy, obchodný artikel a dodnes sú súčasťou kultúrnej pamäti tohto kraja. Takmer pri každom dome stála záhrada, na záhumienkach rástli staré vysokokmene a celé medze lemovali krásne hrušky, jablone či slivky. Krajina Bošáckej doliny mala podobu roztrúsených sadov. Na jar bielych od kvetov a na jeseň voňajúcich zrelým ovocím a dymom zo sušiarní.

Najstaršie hospodárstvo v doline bolo spojené s obrábaním polí, s pestovaním obilnín, strukovín, zeleniny a vinohradmi. V južnej, teplejšej časti Bošáckej doliny asi od 16. storočia prevládalo hlavne pestovanie viniča. Vinič sa pestoval najmä v lokalitách – Chríby, Baba, Boky, Stráža, Peterková nad i pod cestou z Bošáce do Haluzíc, taktiež nad Zemianskym Podhradím pod Budišovou. Z cirkevných záznamov vieme, koľko „okow“ vína museli odovzdať obyvatelia jednotlivých obcí farnosti na „velebné sviatosti“. Jeden okov predstavoval cca 54 litrov. Taktiež sa poddaní museli zúčastňovať oberačiek a výroby muštu. Vzhľadom k napadnutiu viniča perenospórou, došlo v polovici 19. storočia k úplnej likvidácii vinohradov v Bošáckej doline. V 19. storočí nastávajú zmeny vo výsadbe stromov v Bošáckej doline. Najmä zásluhou Gejzu Ostrolúckeho a ovocinárov Ľ. V. Riznera a jeho zaťa Františka Regentíka došlo k vysadeniu najväčšieho sadu vo vtedajšej Trenčianskej župe s asi tisíckou stromčekov jabloní a sliviek. Bošácka dolina sa tým stala jednou z najvýznamnejších ovocinárskych oblastí na Slovensku. Pestovali sa najmä slivky, belice, durandzie, hrušky, jablká, čerešňe, samozrejme orechy a tiež oskoruše. Ovocinárstvo tak prevzalo po vinohradníctve hlavnú úlohu. Stromy boli odolnejšie voči výkyvom počasia a úrodu bolo možné spracovať a uchovať. Ovocie sa sušilo, varilo na lekvár, lisovalo na mušt alebo pálilo na destilát. Takto sa stalo trvanlivým a obchodovateľným. Sušené slivky a hrušky sa vozili vozmi na trhy, dolu Váhom na pltiach, neskôr aj železnicou do miest, do Bratislavy, Viedne i Budapešti.

Hrušky patrili k najtypickejším stromom doliny. Staré stromy dorastali do mohutných rozmerov a rodili desiatky rokov. Miestne názvy odrôd sa dedili ústne a dodnes znejú ako spomienka na staré sady našich predkov. Medzi najrozšírenejšie patrili najmä Strecké, označované ako jeden z najrozšírenejších druhov v celej doline. Pravidelne bohato rodili, preto ich gazdovia vysádzalinajčastejšie.Boli všestranné, jedli sa čerstvé, sušili, varili aj kvasili na „hruškovicu“. Pripravovala sa z nich hrušková omáčka, sušené boli obľúbenou pochúťkou u detí. Zo sušených plodov sa varieval aj odvar, ktorý pomáhal pri nachladnutí. Medzi vyhľadávané druhy hrušiek, ktoré boli pestované v doline a obchodne zaujímavé patrili: Hajcarki(letná odroda, aromatické, stredne veľké, priamy konzum, sušenie), Jahonnátki(letná odroda, patrili medzi najchutnejšie na priamy konzum), Maslovki(letná odroda, aromatické a veľmi vyhľadávané na priamy konzum), Madóvki(veľmi sladké, vhodné na priamy konzum a po uhniličení na kvas), Múčnatki(letná odroda, lahodná chuť aj aróma, vhodné na priamy konzum, po prezretí mali sypké jadro), Ovsennački(letná odroda, drobné guľaté plody, po uležaní výborné na priamy konzum), Pánské( letná odroda, zo slnečnej strany naružovalá, vhodná na priamy konzum), Ružvóvki(na slnečnej strane výrazne načervenalé, súdkovité, po uhniličení nadpriemerne sladké, vhodné na priamy konzum, sušenie a destilát), Semendzije(po uležaní v jačmennom zrne veľmi lahodné), Virgule(po uležaní vhodné na priamy konzum, ale výborné aj sušené), Voňáčki(letná odroda, aromatická vôňa, priamy konzum), Michálki( jesenná odroda, priamy konzum, zelené po uležaní žlté) a ďalšie. Na sušenie sa používali najmä Hajcarki, Murínki, Peňáski, Ružvovki, Strecké, Trenčánki, Zelenáčki, po uležaní Cvargle, Virgule a Semendzije, ktoré po „uhnití“ zosladli a dali sa dobre krájať na „ščiepky“.Do kvasu a na destilát sa dávali Madóvki, Ružvóvki, Semendzije, Hrllačky, Citronki, Hladôvki. 
Maškrtki, Strecké, Plánki a ďalšie odrody, ktoré poskytovali silnú arómu a vysoký obsah cukru. Neskoré jesenné a zimné hrušky sa dali dlho skladovať v sene alebo slame. Takto zabezpečovali
čerstvé ovocie aj počas zimy. Patrili sem napríklad Baraňie vajci, Cvargle, Gombole, ktoré sa po uležaní piekli v trúbe ako pochúťka. V sypanej obilovine sa uskladňovali Kodole, ktoré takto
skladované dozrievali až v prvých mesiacoch nového roka. Podobne vydržali aj Madžie hlavi, obrovské hrušky dosahujúce hmotnosť plodu až pol kila, ktoré sa tiež jedávali ako pečená pochúťka. Ako hlavný chod naši predkovia pripravovali aj letné Jadernički a tiež Semendzije, ktoré po upečení posýpali mletým makom. Ako liek proti preháňaniu sa používal odvar zo sušených plodov Hladôvki, plánki v podobe odvaru zo sušených plodov i destilátu slúžili na poruchy zažívacieho ústrojenstva.

Ako tichí strážcovia Bošáckej doliny stoja tu dlhoveké mohutné jarabiny oskorušové, ľudovo jednoducho oskoruše. Tie si pamätajú ťažkú prácu našich predkov na poliach a tak ako kedysi i dnes sa ich plody využívajú na výrobu destilátu, sušené a zavárané na tráviace ťažkosti.Jablká boli rozšíreným ovocím, ktoré naši predkovia konzumovali každý deň. Letné druhy ako Skliénki a Svatojánske už v lete, boli osviežujúce a jedli sa priamo zo stromu. Jesenné Jonatánki, Krasokvet, Malinové alebo Kanacké ranétki patrili medzi najobľúbenejšie trhové jablká s dobrou
skladovateľnosťou. Na zimné uskladnenie slúžili trvácne „ozimné“ druhy – Baumanova ranétka, Datlovské, Turecké valienky, Zlaté ranétki, Citrónki, Cigánki, Matkine a najtrvácnejšie pestované v Bošáckej doline – Kožovki. Tie sa ukladali do slamy či do pivníc a vydržali nielen do Vianoc ale pri dobrom skladovaní až do jari.
Na sušenie boli najlepšie Datlovské a Homólki, z usušených ščiepek Krasokvetu a Marcipánok sa varila jabúčková omáčka.Niektoré odrody sa okrem priameho konzumu pridávali pri nakladaní kapusty do súdka, sem patria sýtočervené Miéšanki, Pagáčki a zelené Tafatki. Pri pečení štrúdle sa používali Funtovské a Kilovki a tak sa im hovorievalo aj štrúdlaky. Aromatizované dule sa používali do skríň a izieb proti moľom, ale spracovávali sa aj ako zaváranina.

Bošáca je však známa hlavne slivkami. Slivkové sady pokrývali celé svahy a vari každý gazda pestoval slivky a pálil slivovicu. Pestovali sa bystrické slivky, durandzie, kolomaznice a žlté slivky - „belice“. Okrem slivovice sa slivky vo veľkom sušili a varil sa z nich lekvár. Najlepší lekvár bol z belíc, ale výborný bol aj z durandzií. Sušené slivky boli dôležitou obchodnou komoditou a bežnou súčasťou zimnej stravy našich predkov.

V obci Březová nemali to šťastie, aby niekto zaznamenal historické staré odrody ovocia priamo od pamätníkov, tak ako to pre Bošácu urobil Peter Dzurák. Po preštudovaní obecných kroník a zo spomienok pamätníkov však možno skonštatovať, že pestovanie ovocia bolo vždy dôležitou súčasťou života našich predkov aj na Březovej. Keďže ide o najvyššie položenú obec Bošáckej doliny, darilo sa tu predovšetkým odolnejším druhom ovocia, pretože stromy bývali často bičované vetrom, ošľahané silnými mrazmi, zaťažené silnou snehovou pokrývkou alebo vystavené dlhotrvajúcemu suchu. V starých záznamoch sa preto často spomína nedostatok úrody alebo úplná neúroda. Ak však bol rok priaznivý a ovocie sa urodilo, spracovávalo sa na destilát, sušilo sa a varil sa aj lekvár. Medzi rozšírené druhy a odrody ovocia patrili najmä miestnymi obyvateľmi pomenované jablká, hrušky, slivky, čerešne a višne, pričom v záhradách sa pestovali aj moruše a orechy.

Z jabĺk bola najrozšírenejšia Jadernička, vysoko mrazuvzdorná a veľmi úrodná odroda, z ktorej sa vyrábal mušt a destilát, bola vhodná na sušenie aj na priamy konzum, pričom vydržala až do jarných mesiacov. Miestni jej hovorili aj Koníčky, plody boli žlté, šťavnaté, sladkokyslej korenistej chuti a okrem spomínaných spôsobov spracovania ich napríklad pridávali aj do kapusty na kvasenie a do kačky na pečenie. Pestovali sa aj Malináče, krásne červenej farby, šťavnaté jablká s malinovou príchuťou, výborné na priamy konzum, no zároveň vhodné na sušenie a muštovanie. Ďalšou zimnou odrodou bolo Matčino s peknou vôňou a šťavnatými, korenistými plodmi, ktoré sa konzumovali čerstvé, sušili alebo muštovali. Zimné a skladovateľné boli aj Renety. Pestovala sa tiež odroda Kožuchy, teda Kožená reneta zimná, charakteristická koženou šupkou, vysokou cukornatosťou a vhodnosťou na priamy konzum, sušenie aj ďalšie spracovanie.

Z hrušiek sa pestovala Krvavka s naružovelou dužinou, vhodná na priamy konzum, sušenie i spracovanie, ďalej Děkanka letní ako letná odroda vhodná najmä na priamy konzum a Jačmenka, krajová letná odroda Bielych Karpát s výraznou arómou, používaná na výrobu destilátu a na sušenie. Obľúbená bola aj Jakubka česká, skorá, šťavnatá a sladká odroda s malými plodmi s líčkom, ktoré rýchlo prechádzali do hniličky. Využívala sa na rýchly konzum, predovšetkým však na destiláty, lekváre, sušenie a muštovanie. Muškatelka letní mala malé až stredné plody žltošedej farby s líčkom, bola šťavnatá, sladká a muškátovo korenistá a používala sa na priamy konzum, sušenie, destiláty aj lekváre. Pestovala sa aj Špinka s malými žltozelenými plodmi sladkej korenistej chuti, vhodná na sušenie, destiláty a lekvár, a obľúbené boli aj Maslovky. Zo sliviek sa pestovali Durancie, výborné na destilát a lekvár s mimoriadne vysokou cukornatosťou, ďalej trnky, teda švestka domácí, vhodné na destilát, lekvár aj sušenie. Rozšírená bola aj slivoň špendlík, nazývaná žlté trnky, obľúbená a vyhľadávaná odroda, na Slovensku známa ako belica, vhodná na priamy konzum, destilát aj lekvár. Pestovali sa tiež ryngle žltá a ryngle červená, šťavnaté a sladké kôstkoviny využiteľné podobne ako slivky, mirabelky s menšími, šťavnatými, sladkými a aromatickými plodmi vhodnými na priamy konzum, zaváranie, sušenie aj destiláty a napokon malvazinky, ringlóty väčšej ružovej farby so žltou dužinou, vhodné na priamy konzum aj spracovanie. Pestovali sa aj čerešne a višne. Spomína sa napríklad Kaštánka, srdcovka obľúbená pre výbornú chuť, vhodná na konzum aj zaváranie, ďalej Černá chrupka, veľmi stará odroda s veľkými sladko korenistými plodmi, a višeň Záhoračka, výborná, sladká a aromatická višňa na priamy konzum aj spracovanie. Spracovanie úrody bolo rovnako dôležité ako samotné pestovanie. Ovocie sa sušilo na povalách alebo v peciach, v tradičných sušiarňach, krájalo na „ščiepky“, varilo na hustý lekvár a lisovalo na mušt. Prebytočné alebo prezreté plody sa nechali kvasiť a pálili na destilát. Varenie lekváru či pálenie bývalo spoločenskou udalosťou. Stretávali sa rodiny i susedia, pracovalo sa spoločne a popritom sa rozprávali príbehy. Tieto chvíle vytvárali silné väzby medzi ľuďmi aj medzi človekom a krajinou.

Tieto krajové odrody boli mimoriadne odolné, nevyžadovali chemickú ochranu a dobre znášali miestne podmienky. Dnes predstavujú cenný genetický aj kultúrny poklad.
Hoci mnohé staré sady zanikli, záujem o tradičné odrody sa vracia. Vysádzajú sa nové stromčeky pôvodných kultivarov, mapujú sa staré stromy a obnovujú sa sušiarne, pálenice i muštovanie, opäť varíme lekvár tradičným spôsobom v medených kotloch. Cieľom je zachovať bohatstvo, ktoré tu vznikalo celé generácie.
Staré názvy ovocných odrôd nie sú len menami ovocia. Sú spomienkou na prácu predkov, na chuť
detstva a na krajinu, ktorá si dodnes uchováva svoj jedinečný charakter.

Dolina pod Veľkým Lopeníkom tak zostáva miestom, kde ovocinárstvo nie je minulosťou, ale živou tradíciou.

Obec Bošáca, Obec Březová 2025
Ovocinárstvo spod Veľkého Lopeníka