Obdobie adventu

Predvianočné obdobie v živote našich predkov

Obdobie jesene do zimného slnovratu, teda 21. decembra bolo pre našich predkov magickým, no zároveň aj strašidelným obdobím. Noci sa predlžujú na úkor dňa a vonku začína zima. Tento prirodzený proces viedol našich predkov k viere, že v tomto období majú nadprirodzené sily zvýšenú moc a aktivitu, verili na zlé aktivity stríg a bosoriek, ktoré mali urieknuť, počarovať, uškodiť nielen ľuďom ale aj zvieratám. Napríklad krava stratí mlieko alebo bude menej dojiť.
Tieto dni sa preto nazývali Stridžie dni. Patrili sem Katarína, Ondrej, Barbora a Lucia. Počas týchto dní sa konali rôzne obchôdzky a praktizovala sa zväčša ľúbostná mágia. Platili rôzne zákazy týkajúce sa pracovných činností. Naši predkovia verili, že tieto aktivity mali dosah na ich osud počas celého nasledujúceho roka.

Niektoré zvyklosti predvianočného obdobia sú jasné, iné nie. Informácie vieme čerpať len z regionálnych zápiskov Holubyho a Dzuráka. Rozdielnosti v regiónoch sú v zvyklostiach veľké a dokonca sa niektoré zvyky robili inak v Bošáci, inak na jednotlivých bošáckych kopanicách, teda v dnešnej Novej Bošáci.

Katarína

Sviatok Kataríny, teda 25. november bol považovaný za vstupnú bránu do adventného obdobia. V deň Kataríny, teda na prvý stridží deň,  jedli ľudia cesnak a robili s ním kríže na dverách, aby boli ochránení pred strigami. S Katarínou súvisela aj povera, že v dome, ktorého prvým návštevníkom bude žena, bude sa po celý rok rozbíjať riad. V tento deň sa tradujú katarínske tanečné zábavy, posledné pred prichádzajúcou dobou adventu, ktorá zakazovala tanec, spev a zábavu. Preto sa všetci snažili si tento posledný večer radovánok náležite užiť a obyčajne tancovačky trvali až do bieleho rána. Príslovie  „Katarína hudcom husle zaplieta“ sa dodržiavalo, neboli v tomto období žiadne zábavy, svadby ani tancovačky.

Nasledovná tradícia poukazuje na mučenie sv. Kataríny, ktorá  bola za svoju vieru rezaná pílou a lámaná na kolesách.Preto sa nesmelo v tento deň pracovať s ničím, čo malo koleso,  nemlelo sa v mlynoch, ani sa nepriadlo na kolovrátkoch, ani drevo na píle sa nerezalo.

Počas večerov ženy tkali plátno, priadli, vyšívali, kroje a opravovali šaty...Prišiel  čas i na drápanie peria, aby gazdinky zabezpečili výbavu pre svoje deti.  Ženy na stôl do hrncov dali len toľko peria, koľko ho mohli za večer zvládnuť. Pokiaľ by nejaké perie zostalo do druhého dňa, znamenalo by to, že by sa gazdinke nepodarili húsatká. Drápalo sa každý deň okrem soboty. Drápanie peria v sobotu neveštilo nič dobrého. Týkalo sa to povier o chove husí, ale tiež sa vraj pri sobotňajšom drápaní  rozmnožilo veľa dotieravých múch v dome. Robili sa žarty, spievali sa pesničky a rozprávali rôzne príbehy často strašidelné o vílach, strigách, bosorkách,  vodníkoch a iných nadprirodzených bytostiach.

Na drápačky sa schádzali susedky, aby jedna druhej pomohli. Väčšinou drápali staršie ženy, no boli prítomné aj mladé dievčatá, ktoré sa najviac tešili, keď prišli drápačky pozrieť mládenci v sprievode muzikantov. Dievčatám ale aj starším drápačkám zvykli chlapi a mládenci ometať koštrnky z peria zo zástery. Bol to spôsob ako sa k dievčatám priblížiť. A ženy mali tento zvyk radi, ktorú by nepotešila pozornosť od mužov. Takéto návštevy boli teda aj vhodnou príležitosťou pre stretnutie mládeže, aby sa mohli frajeriť. Na konci drápania sa podával oldomáš, väčšinou čaj s páleným/volali ho aj koštrnkový čaj/ alebo hráté, na zájedku škvarelina s klobásku, prípadne koláče. 

Ondrej - 30. novembra

V tento deň sa nesmelo šiť – aby nezabíjali hromy, a nesmeli sa požičiavať veci.
V zápiskoch Petra Dzuráka sa dozvedáme, že na Ondreja vyzviedali sa nedočkavé dievky na meno budúceho životného partnera a to tým spôsobom, že po západe slnka potriasali ploty za odriekania veršovanej „povedačky“:

 „Ploťe, ploťe já ťa trasím, svatí Ondrej ja ťa prosím,
daj mi téjto noci znat, skím ja buďem pret oltárem stát.“

V tej noci prisnilo sa aktérke meno manžela  „osúdzenca“ .

Ďalším spôsobom ľúbostnej mágie bolo liatie horúceho olova cez oko kľúča do studenej vody. Podľa odliatku olova do určitého tvaru/predmetu malo dievča vedieť, aké zamestnanie/remeslo bude mať jej nastávajúci. „Ondreju, Ondreju, olovo tebe leju, aby si mi dal znat, keho ja muža budem mat.“ Liatie olova sa robilo väčšinou na Ondreja, pretože ten bol patrónom neviest, ale v rámci Slovenska sa vyskytovalo aj na Luciu. Nemáme písomne podchytené, v ktorý z týchto dní sa liatie olova robilo v našej doline.

K tomuto dňu sa viazali aj rôzne pranostiky týkajúce sa počasia:
Ak na Ondreja hrmí, bude málo orechov. Sneh, ktorý napadne na Ondreja dlho leží, len na Gregora do potoka beží. Keď svätý Ondrej na plot mráz posadí, nemusíme sa báť povodní ani vody.

Taktiež zaujímavou pranostikou hlavne pre gazdov je povera o prasatách:
V deň Ondreja ak prasnica vrhla mláďatá, boli „ňepodarené“ – „ondrejovské prasce.“
Zaujímavosťou je, že v Holubyho zápiskoch je uvedené, že v tento deň sa lámali aj čerešňové halúzky, ktoré však sú spájané so sviatkom nasledujúcim – teda Barbory.

 Úryvok zo zápiskov:

„Čerešňová halúzka na Ondreja ulomená do východu slnka do džbánku vložená a každé ráno na lačné srdco v ústach nosenou vodou polievaná až do Vianoc veští devám, či sa vydajú alebo nie.  Ak vetvička do Vianoc rozkvitne, dievča sa do roka vydá, ak nerozkvitne nevydá sa do roka. Takto rozkvitnutú vetvičku zatrčí si dievča na Vianoce pod závitok škrôbky na vrch hlavy, keď ide do kostola.. Ak ide dievča cestou a zavadí sa mu o šaty dajaká tŕňová halúzka alebo ihlič, vôst, kotúč, hovorí sa: „ Vdovca vlečieš, vydáš sa za vdovca“. Čím viac pribúda rokov a čím pálčivejšia sa stáva otázka vydaja, tým viac a tým častejšie sa aj veští aj čaruje o ženícha.“

Zo zápiskov sa nedozvedáme, či to bolo iba v určitej osade v rámci doliny alebo prečo sa to v týchto zápiskov viaže k tomuto sviatku, keď všeobecne je to spájané s Barborou.

Barbora

4. decembra na Barboru, dávali dievčatá do vázy s vodou čerešňovú halúzku. Ak do štedrého dňa rozkvitla, znamenalo to, že sa tento rok vydajú. Tento sviatok bol už v období adventu. Ako zaznamenal Peter Dzurák, v období adventu začínajúcim v prvých dňoch decembra bol spoločenský prejav vidieku ovplyvnený náboženskými ustanoveniami. Neboli poriadané žiadne zábavy, divadelné predstavenia, „ňeodbavuvali sa“ svadby. Mládež nespríjemňovala si dlhé chvíle spevom. Príležitostné rodinné slávnosti (napr. krst) boli odbavované „pocichu“. Atmosféru obdobia zvýrazňoval i spôsob odievania sa, chodzilo sa „f čiérném“ (na ženskom ľudovom odeve „rúchu“ na „rukávcoch všívané „prolánky“ sirkovej alebo „tabákovej“ farby).

Na Barboru podľa slovenských zvyklostí ženy chodili po domoch v bielych šatoch s husacím krídlom a odmetávali od ľudí všetko zlo a chorobu. Verili, že im patrónka baníkov a umierajúcich pomôže odohnať z domu zlo rovnako, ako to 13. decembra dokáže Lucia. Dievčatá pri tomto úkone spievali alebo odriekali modlitby. Podľa poznatkov etnografa Jozefa Lehockého sa tento zvyk v Bošáckej doline nedodržiaval.

Mikuláš  ako protiklad k Stridžím dňom

Na Mikuláša si spomíname od 9. storočia, čiže asi 500 rokov odvtedy, ako žil biskup svätý Mikuláš. Vynikal dobrotou, láskavosťou a spravodlivosťou. Žil v Malej Ázii v meste Myra. Raz v noci tajne venoval trom chudobným sestrám peniaze. To ich zachránilo od podradného sobáša. Odvtedy Mikuláš potajomky nosí v noci dobrým deťom sladkosti a zlým uhlie a metličku.Podľa zápiskov Petra Dzuráka bol Mikuláš (6. december), deťmi netrpezlivo očakávaný deň. Nik ich nemusel nútiť v predvečer očistiť si obuv, ktorú uložili do obloka. Ráno po precitnutí z spánku ich prvý pohľad bol usmerovaný na miesto uloženia. Ak boli „celí rok dobré“ obuv bola vrchovate naplnená orechami a iným ovocím, u sociálne vyššie postavených vrstiev nechýbalo južné ovocie. „Ňeposlušním“ deťom spravidla vyčnievali „prúti“ alebo „varaca“. Chodenie osôb v prevlečení za „Mikuláša, čerta a anďela“ po obydliach nebolo v skúmanom období v Bošáckej doline zvyklosťou. Tento údaj potvrdzuje aj etnograf Jozef Lehocký.

V Jeho výskumoch sa však aj uvádza, že v Trenčianskych Bohuslaviciach chodil Mikuláš s miništrantami, mládencom s metlou, ktorý držal na reťazi čerta a druhý mládenec niesol na pleci vrece s výslužkami.

V akom období a či v obciach Bošáckej doliny v minulosti chodil po dedine Mikuláš, oblečený ako biskup z dostupných zdrojov nevedno. V súčasnosti sa takéto obchôdzky konávajú pravidelne v Novej Bošáci a na Zabudišovej. 

Lucia

„Lucia„ je v povedomí ešte najstaršej generácie známa predovšetkým ako „bosorka“ či „striga“ a jej sviatok je najdôležitejší zo stridžích dní, kedy majú zlé sily najväčšiu moc. Lucia bola svätica, mučeníčka, žila v 3. storočí v Syrakúzach na Sicílii. Podľa legendy očami očarila istého mládenca, a aby neupadol do pokušenia, vylúpila a poslala mu ich v miske. Na výtvarných zobrazeniach drží v ruke misku s očami. V starších predstavách bola ochrankyňou pradenia a priadok, s čím súvisel zákaz priasť a šiť.

Zo zápiskov Petra Dzuráka sa dozvedáme nasledujúce zvyky: „Lucije“ bol deň pripadajúci na 13 - ho decembra, na ktorý sa viazali mnohé povery. Zvyk chodiť „za Luciju“ už v skúmanom období sa nedodŕžal až na výnimku predstavujúcu Predpolomskú dolinu a Grúň, kde dievky alebo mladé ženy chodili vyspevovať pod okná domácností najbližších usadlostí. Za takto prejavovanú pozornosť dostávalo sa im „počastuvaňié“. V severne orientovanej časti vytvárajúcej uzáver Predpolomskej doliny zachovala sa obyčaj, že v predvečer uvádzaného dňa navštevovali usadlosti skupinky dievčat preoblečených „za Lucije“. Vrchná časť prevleku pozostávala z „posťelnéj plachti“. V príbytku súc vyzbrojené „ husími krillámi“ mimikov naznačovali „zmetáňié pavučín“ zo stien, nábytku i prítomných osôb za stáleho vydávania zvuku napodobujúceho „hudruvanié morákov“. Po tejto produkcii aktérky opustili domácnosť nečakajúc na odmenu. I napriek vynaloženej snahe význam alebo zmysle obyčaje nepodarilo sa mi zistiť.

My však vieme, že týmto spôsobom sa podľa dostupných všeobecne znalých materiálov vymetala z domu smola, nešťastie a choroby.

Na „Luciju“ podriaďovali sa ženy v domácnostiach poverou danej podmienke v podobe zákazu pradenia nití na kolovrate. Výklad významu povery nie je jednoznačný. Tu je tiež objasnené, že tento zvyk súvisel s tým, že Luciu považovali v dávnej minulosti za ochrankyňu priadok.

Na Luciu gazdinky nemohli ništ požičať a ani vráciť, ináč by sa im nabudúci rok nedarila robota.

S veľkým rešpektom sa dodŕžali podmienky povery, že na „Luciju“ nebol dovolený pod akoukoľvek zámienkou vstup do lesa. Previnilcovi hrozilo nebezpečie úrazu, alebo dokonca i smrť v ten deň, alebo v krátkom čase a to pri ktorejkoľvek práci v zalesnených častiach doliny. (Príbeh k tejto povere: Istý osadník kopaníc vybral sa na „Luciju“ do hory narúbať drevo. Cestou postretol ho jeho priateľ a odhováral ho od úmyslu s odôvodnením akému nebezpečenstvu sa vystavuje nerozvážnym konaním. Jeho dobre mienené napomenutie však osadník odbil vtipným spochybnením povery: „Dokel Lucka priklucká, já si bučka okluckám“.

Zvedavec z pohnútok spoznať osoby zaoberajúcími sa „čarovaním“ a „porobeňím“, zhotovil si v čase od „Lucije“ do Štedrého dňa „stolček“. Ak sa naň ako účastník štedrovečerných náboženských obradov v kostole sadol „zjavili sa mu šetki bosorki“.

Ak dievčina zo zvedavosti chcela poznať „osúdzenca“ postupovala takým spôsobom, že na lístočky napísala mená mládencov, ktorí prejavovali jej náklonnosť. Ich počet nemal presahovať počet dní od „Lucije“ do Štedrého dňa. Náhodným výberom každého dňa jeden lístok spálila a posledný v deň pripadajúci na „Adama a Évu“ otvorila. Údajom na lístku bola oboznámená s menom svojho životného partnera.

Autor kresieb: Jan Karlík