Starostlivosť o statok

Poľnohospodárstvo

Mnohé poľnohospodárske a domáce práce, ktoré boli viazané na určité obdobie alebo boli náročnejšie, si vyžadovali na  realizáciu viac pracovných síl ako boli schopní vykryť členovia domácnosti. V takýchto prípadoch si navzájom vypomáhali viaceré domácnosti z blízkeho okolia. Pre väčšinu hospodárov bola táto výpomoc nevyhnutným pre samotnú existenciu. Napríklad pri mlátení obilia mláťačkami sa „vypožičiavali“ pracovníci na poste „kozlárov“ „špajzera“ „mechárov“. 

Pred začiatkom siatia a kosenia bolo zvykom pomodliť sa, prípadne „prekrižuvať“ s prednesením želania „pánbože nám pomáhaj“ alebo „božekriste nám pomáhaj“.

Rodinní príslušníci prípadne „cudzí“ („mal cudzích“ – prevažne susedia a známi z blízkeho okolia) sa pri kosení trávy a hrabania sena obliekali do „čistého“. Bol to prejav úcty k zalúčneným pozemkom. Lúky resp. trávnaté porasty  boli po obilí pre hospodárov najdôležitejšie.

Hospodárovi žatevné práce vykonávali sezónni pracovníci, za „vížinek“ (t.j. za jedenástu „mallu“). „Vižinčáre“ po ukončení žatvy doniesli hospodárovi zo stebiel obilia zhotovený veniec. Pri odovzdávaní najstarší pracovník povedal vinš. Postup pri odovzdávaní venca je s najväčšou pravdepodobnosťou prevzatý z oblastí Južnej Moravy (Lednice, Velčice....), kde každoročne z doliny odchádzala značná časť sezónnych poľnohospodárskych robotníkov – „majérčanov“. Pri donesení venca jedna z „párňíc“ zaspievala predstaviteľovi hospodárstva (správca, gazda alebo „adjunk“).
Spev:
„Dobrí večer paňe správca
vinšujeme vám
veneček zelení darujeme vám.
 Vy ho z lásky prímite
a za nás sa ňestitťe.
dá vám pambo požehnáňié
na tonto sveťe.“

Nasledoval „vinš“, ktorý zvyčajne predniesol vedúci skupiny („majjerskí gazda“) alebo vybraný kosec:
„Tento viéneček z drobného kvítí
 z reži, žitka, orešini
aj s tej drobnej viki,
na ňom makoviénka je
zlatom oplepená je.“

Spev:   
„Na tom venci jenna ruža
pekná červená
 dala tiu tam jenna panna
bola pocťivá.
A keď hu tam dávala
pot stromečkom sedzela,
 na kterém slavíček sedzí,
piéseň spiévala.“

Po odovzdaní venca nasledovalo od gazdu poďakovanie za pozornosť a v podobe  „koláčkov“ a „zázvorového“.

Odpredaj dobytka a zvierat sa neobišiel bez „jennački“. Po dohodnutí konečnej sumy vrátane úhrady „oldomáša“ nasledovalo obdarovanie „pasáka“ (mladšieho člena rodiny alebo osoby, ktorá bola „na službe“) príspevkom -„tringelttom“, pri predaji rožného statku sa nazýval „rohové“, pri odpredaji ošípaných, oviec a iného chovného statku „ocasné“.

Podobným spôsobom boli uzatvárané aj zvláštne dohody o starostlivosť dobytka -  „ na chovaňí“. V tomto prípade dal vlastník do ošetrovania a užívania ( nie však na ťažné práce) rožný statok inému chovateľovi. Po dohodnutí vhodnej a pre obe strany prijateľnej úhrady (prevažne naturálie, napr. krmoviny na zimné ustajnenie, podiel na „príchovku“, „pašu“ a pod) ako  aj  odmeny pre pastiera – „rohového“ poskytovanej po ukončení chovu v „hotovosci“ – peniazoch, nasledoval „oldomáš“.

Deň „šechsvatích“ (1. november) podľa zvyku bol prestupným termínom pre „najímaných paholkóv“. „sluhóv“, ktorí boli najímaní na jednoročný pracovný pomer.Týmto dňom sa „otváral sa chotár“, t.j. chovatelia rožného statku mohli „pásci lichvu“ bez obmedzenia, na ktoromkoľvek pozemku bez predchádzajúceho súhlasu vlastníka.

Pred odchodom členov rodiny na poľnohospodárske práce, pre prípad náhodnej návštevy, položila gazdiná na prestretý stôl hrnček mlieka a „skrojek“ chleba. Taktiež, pravdepodobne ako preventívne opatrenie v prípade požiaru, gazdiná dbala aby pred opustením príbytku boli naplnené vedrá („gíble) vodou.

Strava v domácnostiach sa pripravovala podľa zásady „okolo čoho sa to robí, to sa aj jje“. Napríklad pri zbere slivák sa „vivárali“ „slivkové gule“, v čase varenia lekváru halušky s „brečkú“, pri zbere zemiakov „zemáková kašša“ a pod.

Zabíjačka 

Významnou udalosťou v zimnom období („keť priťáhlo“) bola zabíjačka. Zvykom bolo po skončení neodkladných prác spojených so spracovaním mäsových produktov (teda večer) roznášať  do spriatelených rodín a blízkym príbuzným, „karminu“. Dar predstavoval do misky naloženú „zabíjacú kaššu“, „biélé“ a „krvavé jalítko“, kúsok mäsa z „chrptovini“,  „slaňinu“ a „kubásku“. Množstvo sa dávalo podľa rodinných alebo priateľských vzťahov. V čase podávania večere, na ktorú boli pozývaní najbližší príbuzní a susedia, prichádzali do domácnosti nepozvaní, ale vítaní návštevníci, „cigáňé“, (mládež, ale i v zrelšom veku návštevníci v prestrojení „za maski“, aby znemožnili zistenie totožnosti). Svojou neviazanosťou zabávali prítomných, za čo boli odmenení „hrátím“ (alkoholický nápoj, ktorého príprava bola nasledovná: v nádobe „upálil sa cukor na spôsob karamelu, na ktorý nalial sa „kvit“ v určitom pomere riedený vodou. Po dosiahnutí bodu varu sa plynné zložky alkoholu zapálili a po krátkom horení sa nádoba prikryla „škrillu“, čím sa proces spaľovania prerušil. Nápoj sa podával horúci, z toho je aj odvodení názov). Iné pripravené a ponúkané jedlá s patričnou mimikou odmietali nakoľko časť prestrojenia, ktorá schovávala tvár (pančucha, tyl) im zabraňovala v konzumácií.

Príslušníci „cigánskej“ obce radiaci sa do najslabšej sociálnej vrstvy, navštevovali domácnosti v ktorých sa „zabíjalo“ legálnou cestou. Po obdŕžaní „vyproseného“ „čohosi ot krve“ si odnášali aj „sčečiny“, ktoré používali ako základný materiál pri domácky vyrábaných „ščetkách“.

Gazdiné vzhľadom na priateľské a susedské vzťahy a vzájomnú výpomoc,  dodržiavali zvyk, že každé výnimočne pripravované jedlo (napr. „koláčki“, „lekvár“ a pod.) zaniesli do okolitých domácností na „okoštuvaňie“. Bol to vítaný prejav priateľstva, obzvlášť cenený v rodinách kde boli malé deti.

Podobne, v rovnakom význame bola obyčaj roznášať po okolitých domácnostiach nakladanú „kiselu“ (taktiež užívaný názov „sudovú“) kapustu a to po každom „zmívaňí“.

Starostlivosť o dobytok           

U chovateľa rožného dobytku, ktorý mal „kravi na cťeleňí“, teda v pokročilej fáze brezivosti, dochádzalo k dočasnému obmedzeniu využívania dobytka ako ťažnej sily  a taktiež k citeľnému nedostatku dôležitého samozásobiteľského produktu – mlieka. Takýto stav neunikol pozornosti blízkeho okolia. Susedia solidárne poskytovali pomoc „spráhaňím“ na zvládnutie súrnych a časovo náročných poľnohospodárskych prác, alebo poskytovaním mlieka pre potreby domácnosti. Takáto pomoc bola s vďakou prijímaná a nezaobišla sa (najmä u mlieka) bez sprievodných zvykov. Napríklad: darkyňa pri vchádzaní do príbytku na pomoc odkázanej domácnosti po obvyklom pozdrave sa prihovorila: „No čo porábaš......., toť sonc klapku mliéka, pambo nám požehnal, čo sa aj vám ušlo“, alebo „ pámbo vám ubral nám zasék pridojil, ve zdraví užiťe.“  Nasledovala skromnosťou podfarbená omluva: „ach bože mój, čos sa dzeliťe, jak kebi sťe ňemali dze ho dat“ a pod. Až po tomto úvodnom príhovore prikročilo sa k odovzdaniu. Naspäť podávaná prázdna nádoba bola odovzdávaná až po dôkladnom umytí a opláchnutí. Za tú dobu si zúčastnené osoby vymenili najdôležitejšie informácie o domácnostiach a iné zaujímavé údaje.

Za prejav solidarity možno považovať aj zvyk, ak v prípade nehody rožného dobytka, ktorá musela skončiť porážkou (napr. zlomeniny „zducie“ „tešké ťeleňié“ a pod.), sa  prevádzal odpredaj „ na drobno“. Nakoľko mäso z takéhoto jedinca nebolo vhodné na výsek u miestnych mäsiarov. Predaj prebiehal v dome postihnutého, prevažne za veľmi zvýhodnené ceny. V obciach bola takáto udalosť zverejňovaná prostredníctvom obecného sluhu „bubnuvaňím“.

Pri prvom „vihnaňí“ rožného dobytka na „pašu“ bolo zvykom, že pastieri dávali ako suchú stravu varené vajcia.

Pri „vipršaní“ dohodnutého pracovného úväzku (t.j. na šechsvatích“) sluhovi na odchode (okrem odmeny vyplývajúcich z dojednaných podmienok) podala „gazdziná“ upečený „mrváň“-  koláč na cestu.

Domácnosť

V sobotný deň sa v domácnostiach nepriadlo a  netkalo plátno - „krosná otpočívali“,

Medzi zvyky možno zaradiť i práce spojené s „mazaňím“ a „líčením“ (bielením) vonkajších stien a interiéru, vrátane „vimazávaňá“ podlažných plôch „blatem“ v čase pred veľkonočnými sviatkami a „bošáckími hodámi“ pripadajúcimi na 15. augusta.

Podobným, oku lahodiacim zvykom, bolo v predvečer nedieľ a sviatkov  „poliévaňié“ a „zameteňié“ dvorov, násypov. V pestrých ornamentových vzoroch zračila sa snaha po sebarealizácií hoci k tomu mali jednoduché náčinie predstavujúce „krhlu“ resp. „polévák“ a „prúcennú“ (v interiéroch „trscennú“) „mettlu“. Oku lahodiacim bol potom pohľad v skorých ranných hodinách nedelí a sviatkov na ulice obcí, dvory, „násipi“ i verejnosti skryté interiéry domácností, najmä ak v radoch členov rodiny nachádzali sa dospievajúce dievčatá súce na „vidaj“.

Pri presťahovaní občana alebo osadníka do nového príbytku, alebo do novo pristaveného objektu (pri osamostatnení), bolo zvykom navštíviť tento príbytok. Bolo to prejavom priateľstva. Neformálna návšteva („len tak“) bola spojená s neodmysliteľnou prehliadkou stavby, posúdením jej kvality prevedenia, účelnosti a iných kritérií. Návštevník pri vkročení do príbytku predniesol vinš, ktorého forma nemala ustálený obsah, jeho zámerom bolo popriať „domajším“ hojné „boské požehnaňié“, „odvráceňié ot šetkého zlého, škodú, ňemoci“, žartovne podanom ukončení i „ot búch“ a iného hmyzu. Po „pambo usliš“ nasledovalo skromné pohostenie väčšinou len formou prípitku a „smíttkú“ chleba.

V západne orientovaných častiach Novej Bošáce (Horné a Dolné Kameničné, Brezovská dolina, Predbošáčka) zachoval sa vinš odriekaný pri tejto príležitosti v nasledovnej podobe:

Vinš: 
„ V novém príbitku dobrého zdravá
 ščasťá, boského požehnáňá
abi sťe ňemali v ničom ňedostatku
pambo vás ochraňuj pret ohňom, škodú na majetku,
pred vodúm šeličím, uhinucím statku.
Z dzecí len radosci, do smrci bez hriéchu
a po smrci královstvo ňebeské
to vám pri tonto vinšujem, ameň.“

Pri vstupe do nového príbytku návštevník pohľadom na „tlo“ „počítal hradi“.

Pri akomkoľvek konzumovaní stravy osobou mužského pohlavia bolo zvykom, že stravník si sňal pokrývku z hlavy. Nasledovalo  – „pokrižovanie“ ( u „luteránov“ náznakom symboliky kríža na čelo, alebo zapätím rúk) bez rozdielu pohlavia.

Pred nakrojením nového „pecňa“ chleba dospelá osoba prstom alebo nožom na bochníku naznačila pohyby znázorňujúce tvar kríža.

Zbytok chleba pohodený na podlahe v domácnosti sa „zdvihól“ a dal do nádoby, v ktorej sa zhromažďovali „pomije“ alebo sa spálil v pahrebe. Bola to preukazovaná úcta k „božiemu daru“.

Odovzdanie nového obleku alebo doplnku členovi rodiny sa nezaobišlo bez sprievodného priania „ve zdraví zeďer“. Mladšieho príslušníka pri tejto príležitosti zaťahali za ucho.

Zažatie svetelného zdroja (petrolejovej lampy, sviečky) v príbytku, vo večerných hodinách bolo sprevádzané členmi rodiny vysloveným želaním „ Pambo daj dobrí večer vespolek“. Taktiež sa dodržala  obyčaj pri uložení sa k spánku odobrať sa od ostatných členov rodiny pozdravením „Pambo vám daj dobrú noc“, ako prejav vyžadovanej a dodŕžanej vzájomnej úcty v rodine.