Od Nového roka po Fašiangy

„Noví rok“ (1. január)

mal pre obyvateľov len náboženský význam a inak nebol veľmi významným sviatkom. Pozornosť si zaslúžia len príležitostné návštevy z blízkej rodiny pri návrate z cirkevných obradov, keď „ida cestú stavili sa zavinšuvat“ pri príležitosti „nastávajúceho nového roku“. Návštevník voľnou formou poprial „domajším“ „zdravié, ščascié a hojné boské požehnáňié a po smrci královstvo ňebeské.“ Nasledovala zvyčajne pozornosť vo forme prípitku a len ojedinele, ak bol návštevník „prespolní“ zdržal sa ako pozvaný hosť na sviatočnom obede. K novému roku sa viažu aj niektoré povery, napr.: Osobu, ktorá v deň Nového roka upadla, alebo sa „potkla“ čakal neradostný údel, že do roka zomrie (táto povera prevládala najmä v Novej Bošáci – bývalé kopanice Bošáce) Taký istý údel stihol aj osobu, ktorá pri chôdzi v tomže dni „stracila opatek“ (Nová Bošáca). Na Nový rok, ale tiež i v Štedrý deň nemalo byť v strave „ništ s pot perá, šetko ščascié ulecí“. Ak na Nový rok vyšlo „krvavé sunéčko“ bolo to predzvesťou, že v tomže roku „buďe moc ohňóv“ - požiarov. V období od Nového roka do začiatku fašianku dodržiavali  ženy zákaz šitia ihlou. Ak tento zvyk porušili takzvane  – „zašívali sliépkám rici“ t.j. nosnice mali slabučkú znášku.

„Tri králé“ (taktiež zaužívaný názov „Zjaveňie“) (6. január)

cirkevný sviatok pripadajúci na šiesteho januára radil sa v náboženskom význame do novoročných dní v ktorých sa „chodzilo po koleďe“. Zvyk chodenia po „trech králoch“ mal klesajúcu tendenciu, dodržiaval sa len v niektorých častiach Novej Bošáce (Predpoloma, Grúň). Zvyklosťou boli vzájomné návštevy blízkych príbuzných a priateľov za účelom popriania „šetkého dobrého čo si ot pánaboha žádáte v nastávajúcém roku.“

„Hromňice“ (taktiež „Očiščuváňié Pannimárije“) (2. február)

je  cirkevný sviatok pripadajúci na 2. február. V tento deň „svacili sviéčki – hromnički“, ktoré sa  zapaľovali v prípade blížiacej sa búrky ako zábezpeka pred škodami spôsobenými ľadovcom. V tento deň, prípadne nasledujúci, sa  konal  „zesip“ t.j. v určenom príbytku alebo verejnej miestnosti,  členovia náboženskej obce vyrovnávali si vyrubené poplatky predstavujúce „cirkevnú daň“ (v peňažnej forme), „cechovné“ (taktiež  v peniazoch s možnosťou kompenzácie obilím. V poplatku je zahrnutá úhrada za „cech“ a „plac“ miesto  na cintoríne v prípade úmrtia) a poplatok v naturáliách (obilí) pre hrobára – „hlásňíka“ (zvyčajne v jednej osobe) v čiastke „slamenička zbožá a šesták na duplovki ot jenného páru“ manželského zväzku.

Ku Dňu „Hati“ (5.2 Agáta) sa viazali nasledovné povery a zvyky najmä v oblasti Novej Bošáce. V deň „Hati“ mala sa dospelá osoba vystríhať vkročenia do lesa a prevádzania akýchkoľvek prác v zalesnených oblastiach Doliny. V prípade porušenia sa domácnosť „zaplovadzili haďé“. V deň „Hati“ sa tiež nezametala podlaha. V prípade porušenia  v mieste uloženia metly, ako i v mieste na ktorom boli vysypané smeti sa zdržiavali  hady.

K Matejovi (24.2.) sa viazala nasledovná povera :„Z vajca keré zňésla hus na Maceja viľáhél sa takí ňepodarek kerému hovorili macejové húsa. Ňišt s ňeho podareňé ňebolo, aj sa ho scela gazdziná čín najpŕv zbavit.“

„Fašánki“

obdobie od Hromníc do popolcovej stredy, v ktorom sa konali svadby  a iné spoločensko – kultúrne podujatia (tanečné zábavy, divadlá a pod.). V dobe vrcholenia fašiangov boli zaužívané vzájomné návštevy rodín a priateľov. V sprievode rodiča (otca) dostávali príležitosť k návšteve i mladí chlapci vyzbrojený „rožňámi“ (z dreva zhotovená dýka s pretiahlou kopijovou časťou kruhového alebo ostro kosouhlého prierezu) na ktoré im v domácnosti po odspievaní riekanky napichli „rezeň slaňini“. Počas spevu snažil sa spevák vysoko poskakovať, pretože ak vysoko skákal „narústali visoké konope“. Text riekanky je všeobecne známy a my ho uvádzame v našom nárečí:

„Fašanki, fašanki
 Veľká noc iďé,
chto ňemá kožúška
zima mu buďe.

Já ňemám kožúška
len sa tak trasém
ajťe mi slaňinki
ňech sa vipasém.

 Pot šable, pot šable
aj pot obuški
hentam mi dali len
hen plané hruški.

Hentam mi ňedali
tutok mi dajú
zabili komára
slaňini majú.“

Nedeľa, pondelok a utorok pred „popolečnú stredu“ (taktiež vžitý názov „škaredá streda) boli v znamení zábav a navštevovaní miestnych hostincov. V utorok pred polnocou končila zábava „pochovávaňím basi“. Nasledujúcim dňom začínal „póst“. Pozornostľ si však zaslúži nasledujúci deň po popolci nazývaný „zápusný štvrtek“, na ktorý sa viazali viaceré tradíciou oživované zvyklosti najmä u mládeže. Po predchádzajúcom dohovore,  sa mládenci zišli vo večerných hodinách v niektorej domácnosti, najmä kde bolo mladé dievča, za účelom prijatia dospievajúcich chasníkov do svojich radov. Adepti sa dostavili v sprievode ručiteľov – „krsních“, ktorých si vybrali z radov starších skúsenejších mládencov. Po zhromaždení a chvílach družnej zábavy, ktorej priebeh nemalou mierou ovplyvňovali hostitelia (napr. navodenej vhodnej témy rozhovoru, podaním občerstvenia a pod.) pristúpilo sa k hlavnému bodu programu k „pripúščaňú“. Postupne „krsní“ predstavovali svojich chránencov a v krátkom príhovore zdôvodnili účel i charakteristiku uchádzača. Po tomto uvedení a schválení (všetko vedené v žartovnom tóne) zobral „richtár“ (spravidla najstarší mládenec) zo steny tanierik a „vibiéral do kohútka“ (tanierik s ornamentálnou maľbou s výrazným zobrazením kohúta v strednej časti). Medzi prvými prispievateľmi boli uchádzači, postupne dávali príspevok aj ostatní zúčastnení, nie však domáci. Za obnos nakúpil sa „kvit“, gazdinou upravený na „hráté“. Počas  prípravy nápoja a pokrmu „richtár“  oboznámil novokrstencov s „regulámi“ mládeneckého stavu a všetkých zúčastnených so všetkými zmenami, ktoré nastali v priebehu roka alebo s uplynutím „sankcí“ voči „dzivákom“, ktorí prekročili normy správania (povýšené chovanie „posmeškuvaňié“, „uražeňié“, „dávaňié košom“ jednotlivcovi alebo skupine mládencov pri pozvaní do tanca a pod.) Prípitkom bol ukončený obrad „pripúščaňá“. Nasledovným bodom programu bola voľba alebo potvrdenie „funkcie“ mládeneckého „richtára“ Pri „hoscine“, sa návšteva v družnom pobavení, pretiahla až do včasných ranných hodín. Mládenec ktorý nepodstúpil uvádzaný „krst“, ak bol „prichicení“ na vohľadoch, vystavoval sa nebezpečenstvu „viposmechuvaňá“ t.j. boli mu staršími vnucované ponižujúce úkony (napr. bol donútený vypiť v prítomnosti domácich teda i „dziévki“ pohár vody, mlieka, vrátane násilného vyvedenia „pred chalupu“.)

 V obciach Trenčianske Bohuslavice, Haluzice a Zem. Podhradí chodili „pot fašánek“ i obecní sluhovia  - „bubenňíci“.